Text k překladu: Ondrej Štefánik Som Paula, kapitola Paula a spisovateľ, část Paula (strany 9 ̶ 11)

DOPORUČUJEME přečíst celou knihu!

Som Paula
Ondrej Štefánik

Kapitola Paula a spisovateľ
Časť Paula (strany 9 ̶ 11)

Dávid nemal rád krik, hluk, trúbenie áut, hlasnú hudbu a hádky. Aj teraz sa mu z toho chvelo celé telo. Dvere v kuchyni boli otvorené dokorán, akoby mu rodičia zámerne nedávali na výber. Najprv si chcel pred ich hlasnou hádkou zapchať uši a počkať na chodbe, ale toto si musel vypočuť. Chcel vedieť, prečo otec nadáva na deda.

„Tvoj otec nášho syna mentálne znečisťuje! Systematicky! Rozumieš? Alebo ti je to jedno?“ hulákal Dávidov otec a šibrinkoval pred svojou ženou pravítkom. Na pleci mu visela taška s notebookom. Paula čistila zeleninu, na muža sa ani nepozrela. Stála pokojne pri kuchynskej linke, na vystretom chrbte jej bez pohnutia spočíval hrubý ohnivý vrkoč. Len ruka s nožíkom kmitala o niečo rýchlejšie a okresávala mrkvu do neprirodzene tenkého valca. Paula používala na šúpanie nôž, pretože nože ju na rozdiel od škrabiek na čistenie zeleniny fascinovali. Užívala si lesk čepele a nevedela sa dočkať krájania cibule. Vzrušovalo ju, ako ostrie noža ohrozuje končeky prstov, no v rukách dobrého kuchára nevnikne pod kožu. Keby bola muž, holila by sa britvou.

„Prestaň preháňať. Tomu sa hovorí detstvo. Imaginácia, ak ti to niečo hovorí,“ povedala a ďalej sa venovala mrkve a petržlenu, čím dávala manželovi najavo skutočné priority, popri ktorých jeho vykonštruované obavy o zdravý vývin syna nemajú miesto.

„Ale tvoj syn posiela listy Hitlerovi! Do prdele, veď je to decko! Nech si pre mňa za mňa myslí, že vietor je prd jednorožca, ale nemôže si predsa dopisovať s Hitlerom len preto, že mu to tvoj chorý foter prikázal. Jasné, že sa potom budí na zlé sny. Je presvedčený, že ovplyvní dejiny, že zmení chod vecí. To chápeš, čo mu nahovoril? Hitler je podľa teba v pohode na rozvíjanie fantázie?“

„Detský svet je taký. Plný hobitov,“ reagovala Paula tichým hlasom, ignorujúc manželov nával zúrivosti. A najmä, kauzu Hitler považovala za dávno uzavretú. Stalo sa to dávno.

„Plný hobitov?“ Kristián nevychádzal z úžasu.

„Už dávno ste mali byť preč,“ vyčítala mu. Ani ju nenapadlo obzrieť sa, či ich Dávid počúva.

„Dávid si myslí, že jeho tieň sa premení na človeka alebo na nejakého ducha, vieš o tom? Tvoj foter od neho chce, aby si denne meral tieň, a ty na to nič nepovieš?!“ vykríkol a namieril pravítko Paule do tváre. Paula zaborila prsty do rúčky noža.

„Dávid má deda rád,“ pripomenula mu. Krúžky potu na manželovej belasej košeli zväčšovali objem. Podľa tej košele Paula vedela, že Kristián má dôležité stretnutie, a keď je takýto zlostný, pôjde asi o niečo veľmi nepríjemné. Kristián strácal nad sebou kontrolu. Silný tlak, ktorý zažíval v práci, sa v ňom hromadil ako plyn v héliovom balóne a už nutne potreboval vybuchnúť.

„Prečo ľudia fetujú? Tak vieš? Pretože to je jediný spôsob, ako môžeš stretnúť hobita. Do prdele! To chceš, aby sa stalo? Urobiť z neho feťáka? Potom možno bude jeho tieň konečne poletovať po izbe!“

„Preháňaš,“ pokúšala sa nezvyšovať hlas, pôsobiť pokojne.

„To musí skončiť. Rozumela si? Ja ho k tvojmu otcovi nevezmem. Je to aj môj syn. Ostane doma.“

„Fajn. V tom prípade ho zober niekam ty, pretože ty máš vždy kopec času na svoje dieťa.“

„Mária by sa mala už konečne vrátiť,“ povedal jej na to.

Dávid nechcel, aby sa rodičia hádali, ale musel si ich vypočuť a urobiť si poriadok v pochybnostiach. Potreboval sa dozvedieť o dedovi viac. Prvotnú zvedavosť však premohla túžba po okamžitom zmieri medzi mamou a otcom, medzi otcom a dedom. Mal chuť vtrhnúť do kuchyne, z celej sily zakričať a privolať do rodiny pokoj, ale nemal na to odvahu.

„Keď je ti to jedno, tak zmeraj Dávidovi tieň ty. Choď von a zmeraj mu ho! Tu máš pravítko. Ja ani môj syn nie sme šašovia. Ja mu tieň merať nebudem. Nikto mu ho merať nebude. Vysvetli to láskavo svojmu chorobomyseľnému otcovi!“ vykríkol Kristián a hodil pravítko o zem. Paulin ryšavý vrkoč sa konečne pohol. Medzi dverami zbadala Dávida.

„Ty ešte nie si obutý?“ spýtala sa ho len tak, bez výčitiek v hlase, a usmiala sa naňho.

„Chcel som sa napiť,“ oznámil šeptom Dávid. Bol celý napätý. Mamin úsmev ho neuvoľnil. Neveril mu. Špatila ho zmes falše a bezradnosti. Paulin rozpačitý úsmev sa po chvíľočke vyrovnal do uzulinkej úsečky sťahujúcej črty jej tváre do neutrálneho výrazu. Dávid radšej obrátil hlavu k otcovi. Otec neschopný nahliadnuť do Dávidových myšlienok, ale zvyknutý pracovať pod stresom, rýchlo vyhodnotil situáciu a pobozkal Paulu na líce. Dávid sa cítil previnilo, že si vypočul hádku a dostal tak rodičov do chúlostivej situácie. Mama už nič nepovedala, zotrela si z tváre otcov neúprimný bozk a pokračovala v čistení zeleniny. Kĺzanie noža po povrchu petržlenu nabralo opäť normálnu rýchlosť. V Paule to vrelo, ale pokúšala sa prepnúť do pokojného módu. Prestala si manžela aj Dávida všímať. Obaja mali byť už dávno u deda. Kristián napustil vodu do pohára, bez slova ju podal synovi. Pohladil ho po vlasoch a stisol mu rameno. Dávid si pomyslel, že nič z toho sa nemuselo stať, keby nepožiadal otca, aby mu odmeral tieň.